To, že člověk může být pánem svých myšlenek i citových reakcí, se může v mládí zdát zcela nemožné. Je ale bohužel dost příležitostí být svědkem různých bláznivých reakcí (a myšlenkových pochodů) některých lidí, které působí odpudivě. Tady má každý možnost se rozhodnout, že takhle se chovat sám nechce, dávat si na své reakce pozor, mít zkrátka sám sebe pod kontrolou. Líbilo se mi jedno vysílání Tomáše Lukavce s budhistickým mnichem, které začínalo otázkou: "Jsi v mírumilovném klidu?"
Dovolím si opraviť Herakleitov výrok: Nikdy nevstúpiš do tej istej vody v rieke. (Pretože do tej istej rieky predsa vstúpiť môžeš). Človek je dnes presýtený, dokonca závislý, na zbytočnostiach a ,,užitočných" idiotinách. Sokrates, keď šiel po trhovisku, to vyjadril takto: ,,Je toľko pekných vecí, ktoré nepotrebujem." Kam sme dospeli dnes? Celý svet je trhovisko, jarmok a ešte aj do prírody si ho prinesieme v slúchadlách alebo v priamo hlave. Tok myšlienok a roztržitosť, čiže mentálny a emočný chaos. Položme si ďalej otázku: Prečo sú ľudia cez vojnu alebo v ekonomickej kríze obvykle efektívnejší a hlavne, prečo sa posiluje vzájomnosť? Nie je to preto, že zbytočné a iluzórne veci a starosti miznú a to podstatné sa naopak zjavuje? Kto má dnes záujem o vlastnú plnosť a nie len poloprázdny pohár, priemernosť, zapadnutie do davu? Aj ,,spiritualita" je v súčasnom svete konzumná. Má vyvolať nejaký pocit nadprirodzena, duševnej slasti, a pokiaľ možno čo najrýchlešie. Ale to je hlúposť a úplné nedorozumenie, nie spiritualita. Všetko dnes musí byť rýchle a hneď. Ale prečo? Lebo nás druhí predbehnú? Pretože sme už tak závislí na podnetoch zvonku, že musia prichádzať v nepretržitom prúde a stále väčšej intenzite. Nehovorí to o prázdnote, ktorú týmto spôsobom nemožno zaplniť? Človek nemá dno? Alebo nežije z vlastného vnútra? Pritom všetko podstatné je vo vnútri. Aj v tele sú orgány podstatné a nevyhnutné pre život vo vnútri.
