K natočeniu tohto videa som sa odhodlávala asi dva, tri roky. Odvtedy, odkedy som to dala von pred mojím psychológom a pár ľuďmi. Veľa som sa o túto tému zaujímala a zistila som, že niesom ani zďaleka jediná, kto si niečo takéto prežil. Napriek tomu sa o tom podľa mňa rozpráva veľmi málo a aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla ísť s mojím príbehom von.
Jeden z aspektov, ktorý ma "dokopal" k tomu natočiť toto video bol rozhovor s mojím (teraz už) manželom a jeho reakcia na môj zážitok. Myslím, že jeho reakcia sa bude zhodovať s reakciou mnohých z vás, najmä s reakciou mužov, ktorí sa v takejto situácii nikdy neocitli. Zároveň je práve to, ako zareagoval jedným z dôvodov, prečo som pred vydaním tohto videa nervózna. Nerada som nepochopená a neznášam, keď sú problémy a pocity druhých ľudí zľahčované inými, ktorí sa nevedia vcítiť do ich kože.
Dnes sme sa o tom rozprávali znovu, pretože som ho poprosila, aby si toto video pozrel ešte predtým, ako ho zverejním. Chcela som predebatovať jednu konkrétnu časť, pretože som si nebola istá, či je vhodné ju vo videu nechať. Moje video nedopočúval ani do polovice a zaspal pri ňom a tak mu unikla celá druhá časť a aj to, čo som vlastne chcela predebatovať. V skratke - pohádali sme sa, pretože jeho reakcia bola opäť identická s tou, ktorú si pamätám z prvého razu, kedy sme sa o tom bavili. To si on ani nepamätá, čo iba svedčí o tom, akú dôležitosť tomu prikladá. A ja si vyprosím, aby niekto zľahčoval to, čo sa mi stalo.
Bohužiaľ, je mi jasné, že mnohí z ľudí, ktorí si moje video pozrú, spravia presne to a budú to vidieť rovnakým pohľadom ako Viktor. Myslím si, že presne takýto postoj je jedným z dôvodov, prečo o takýchto veciach veľa žien rozprávať nechce. Pretože nie je nič horšie, ako keď sa odhodláte rozprávať o nejakej traume, dáte to zo seba konečne von a niekto vám povie, že vlastne na tú traumu nemáte ani právo, lebo si za ňu môžete sami. V skrátenej verzii. Aspoň to som si z toho vzala ja. Nemyslím si, že to je to, čo mi tým chcel povedať, ale bohužiaľ, presne tak to vyznelo.
Okrem iného sa ma pýtal, prečo to točím na video, keď som o tom nepovedala svojim najbližším. Možno sa budete pýtať to isté. Vedia o tom moji najbližší kamaráti a vie o tom môj manžel. Vie o tom moja sesternica. Moji rodičia o tom nevedia, pretože vôbec neviem, ako by som im to mala povedať. Dozvedia sa o tom z tohto videa. A tak je to pre mňa ľahšie. Možno to nie je ideálne, ale asi by som si s nimi nedokázala sadnúť a povedať im to. Možno sa bojím ich reakcie a možno sa bojím, že im to ublíži. Neviem. Rozprávam sa s nimi o mnohých veciach a aj o témach, ktoré so svojimi rodičmi veľa ľudí nepreberá, ale toto je proste niečo iné a doteraz som sa o tom s nimi nedokázala baviť. Oveľa jednoduchšie pre mňa je sadnúť si pred kameru a rozprávať o tom, keď som sama so sebou. Nerozmýšľam pri tom o tom, že moje video uvidí niekoľko tisíc ľudí. Keby som na to myslela, asi by som nikdy žiadne nevydala a už vôbec nie o témach, o ktorých občas hovorím. Zároveň však vďaka mojim predošlým videám a článkom viem, že vedia mnohým ľuďom pomôcť.
A práve to je hlavný dôvod, prečo som našla odvahu porozprávať takto verejne o tom, čo sa stalo. Sama viem, ako mi dokázalo pomôcť pochopiť niektoré veci, keď som si prečítala/pozrela príbeh niekoho iného.
Ako príklad vám chcem posunúť tieto videá:
Our story of rape and reconciliation
Katarína Danová: V 13-tich ma zneužíval 40 ročný muž, všetci sa prizerali
Rape Culture - Reagan Williams
A preto dúfam, že aj môj príbeh pomôže aspoň jednej, alebo jednému z vás. Rozprávať o sexuálnom zneužití, alebo znásilnení je veľmi nepríjemné, ale práve preto je to nutné. Čím viac o tom budeme hovoriť, tým menej "normálne" bude správanie, ktoré mnohí považujú za okay a ktoré spôsobuje, že jedna zo 4 žien sa v živote stretne so sexuálnym obťažovaním. A bohužiaľ namiesto toho, aby sme riešili, že akékoľvek nie znamená nie, alebo že mlčanie neznamená áno, riešime to, že ak nie nestačí, treba sa brániť inak, lebo inak to znamená, že "sme to vlastne chceli". A to je podľa mňa choré. Odmietam kultúru, v ktorej je obeti vyčítané, že sa mala brániť viac, inak je to čiastočne vlastne jej chyba. Myslím si, že to si my, ktorým sa to stalo, vyčítame dosť aj sami.
To by bolo všetko, čo som k môjmu videu chcela dodať. Prosím vás, aby ste si ho pozrela celé. V prvej časti hovorím o tom, čo sa stalo, no druhú časť považujem za omnoho dôležitejšiu. Pojednáva totiž o mojej traume a o tom, ako som sa z nej dostala.
27 мар 2019
